Víkend v Žiline mal všetko, čo má mať dobrý príbeh - ľudí, ktorí sa neboja byť sami sebou, rozhovory, aj momenty, pri ktorých sa smeješ tak, že zabudneš na čas. U Saleziánov DB sme si opäť vytvorili taký malý svet - na chvíľu oddelený od toho bežného.
Na túto víkendovku som sa veľmi tešila, hlavne na kamarátov, ktorí mi už chýbali, keďže ubehli tri mesiace od posledného Videsu. Do Lúčok sme prišli z rôznych smerov - z východu dofrčali Rožňavčania autom, vlakom nám pricestovala časť zo západu a z Bystrice. No a naveľa, naveľa z posledných síl prišlo aj auto z Bratislavy. Veď viete ako to býva, akonáhle nasneží v Bratislave to už kolabuje a presne takéto dopravné ťažkosti spomalili náš príchod, ale o dobrú náladu nás neobrali.
Päť žien, jedna stanica, jeden (vďakabohu) meškajúci vlak. Rozhodí ich to? Veru nie. Tie ženy sú Domča, Terezka, Zuzka, Elenka a sestra Nika. Spája ich túžba. Túžba cestujúcich ísť ďalej. Za obzor (seba)poznania - smer Važec.
Víkend v Žiline mal všetko, čo má mať dobrý príbeh - ľudí, ktorí sa neboja byť sami sebou, rozhovory, aj momenty, pri ktorých sa smeješ tak, že zabudneš na čas. U Saleziánov DB sme si opäť vytvorili taký malý svet - na chvíľu oddelený od toho bežného.
Na túto víkendovku som sa veľmi tešila, hlavne na kamarátov, ktorí mi už chýbali, keďže ubehli tri mesiace od posledného Videsu. Do Lúčok sme prišli z rôznych smerov - z východu dofrčali Rožňavčania autom, vlakom nám pricestovala časť zo západu a z Bystrice. No a naveľa, naveľa z posledných síl prišlo aj auto z Bratislavy. Veď viete ako to býva, akonáhle nasneží v Bratislave to už kolabuje a presne takéto dopravné ťažkosti spomalili náš príchod, ale o dobrú náladu nás neobrali.
