Keď som šla na svoju prvú misiu s názvom Luník, myslela som si, že viac odovzdám ako prijímem. No ako to už býva, krása paradoxov spočíva v ich protikladoch. Čo si teda odnášam? Nuž, najmä vďačnosť, radosť a iný pohľad, s ktorým sa rada podelím. Vieš, človek pod meter päťdesiat ťa naučí viac ako dvojmetrový svojvoľný slepec. Ďakujem za Angeliku, ktorá mi ukázala ako sa tešiť z malých vecí, napríklad z čistých umytých voňavých rúk. Ďakujem za Bryana a Samka, ktorí jeden druhého povzbudili a aj napriek veľkej únave šli spoločne miništrovať. Vďaka nim viem, že skutočné priateľstvo nás vedie k čnostiam. Ďakujem za Peťka. Hoci ešte neprijal prvé sväté prijímanie, pri každej svätej omši sa s vytrvalosťou staval do radu. Jeho túžba bola pre mňa tichým svedectvom viery a pripomenutím, že hlad po Ježišovi učia práve tí najmenší. Ďakujem za Justina a jeho tanečnú zanietenosť pre Michaela Jacksona. Pripomenul mi, prečo rozvíjať svoje dary. Ďakujem za okoloidúceho Lukáša, ktorý mi ako prejav vďačnosti po obyčajnej päťminútovej hre daroval novú gumičku. Naučil ma, že darovaný čas a úprimná pozornosť sú častokrát tým najväčším darom, aký môžeme druhému dať. Vymenovala som len niekoľko príkladov. Ďakujem za všetky deti z Luníka. Sú dobrými učiteľmi. Nepotrebujú ľútosť, ale vypočutie. Nepotrebujú úľavy, ale šancu na dôstojný život. Prajem si, aby sme pre nich mali pohľad, ktorý spája spravodlivosť a lásku v jednotu. Myslím, že tento celok búra predsudky. No a praktická aplikácia? Ak vieš povedať dobrý deň, je to dobrý začiatok:)
