Druhý júlový týždeň sa začala naša cesta na prvé misie na Ukrajinu. Vôbec sme nevedeli do čoho ideme, no aj tak sme boli plné očakávania.
Prvý týždeň sme robili tábor pre deti z dedinky, ktorá sa volá Dubno. Dubno sa nachádza neďaleko Ľvova, ale ukrajinské vlaky vás presvedčia o tom, že slovo neďaleko nadobúda nový význam. Cesta do tejto dedinky trvala celý deň aj celú noc. To znie dosť odstrašujúco, no už len táto cesta bola pre nás veľkým misijným zážitkom. Ukrajinské vlaky sú o čosi iné ako tie naše. Sú staršie a pomalšie, no ich atmosféra vás úplne pohltí. Na zemi koberce, na oknách závesy ako od babičky, toto z vlaku urobí celkom milý príbytok. Do Dubna sme dorazili čosi krátko pred piatou ráno, na stanicu pre nás prišiel otec Roman, ktorý nás milo privítal a odviezol nás do farnosti, kde sme bývali celý týždeň. Ráno sme začali gréckokatolickou omšou a po nej sme sa zoznámili s ukrajinskými animátormi. Zoznámenie bolo celkom komické, keďže to pre väčšinu z nás bol prvý kontakt s ukrajinčinou. Naši ukrajinskí kamaráti nás zobrali do okolia Dubna na prehliadku starej ruskej pevnosti z čias 2. svetovej vojny. Večer sme si pripomenuli tému tábora, ktorou bolo 10 Božích prikázaní. Každý deň sme si pomocou príbehu predstavili dve Božie prikázania a potom sa celý deň niesol v duchu týchto prikázaní. Deň sme začali svätou omšou a tancami. Doobeda sme sa s deťmi hrali voľné hry podľa ich výberu, napríklad človeče, karty, futbal, twister a rôzne iné. Po obede sme si zahrali veľkú hru, ktorá súvisela s prikázaniami. Detský tábor nebol len o hrách, ale aj o katechézach, ktoré slúžili na priblíženie prikázaní. Deň okrem tancov, hier a katechéz tvorili aj „hurtky“- workshopy, kde sa deti mohli aj kreatívne vyžiť. Tento prvý týždeň ubehol ako voda a my sme sa ani nenazdali a nastal deň lúčenia, ktorý bol pre nás veľmi ťažký. Za ten krátky čas sme si stihli vytvoriť veľmi dobré vzťahy ako aj s deťmi, tak aj s animátormi. Po týždni v Dubne sme mali víkend na oddych, načerpanie nových síl do ďalšieho týždňa a spoznanie krásneho mesta Ľvova. V Ľvove nás prichýlili saleziáni a naša ukrajinská spoluanimátorka Marička nás sprevádzala uličkami tohto nádherného mesta. Z Ľvova sme sa presunuli do blízkej dedinky Repechiv, kde sme bývali u mladej rodiny s dvomi malými deťmi a s veľkým statkom. Statok na Ukrajine tvorili kravy, kozy, ovce, kone, prasiatka, morky, zajace, husy, sliepky a mnoho iných zvieratiek. V Repechive sme mali menej detí ako v Dubne. Z animátorov sme boli len tí slovenskí, takže s jazykom to bola zábava. Celý program bol rovnaký ako v Dubne, takže to bolo trošku ľahšie. Aj tento týždeň ubehol veľmi rýchlo a naša prvá misia na Ukrajine bola úspešne za nami. A naše pocity? Malo to pre nás veľký prínos, veľmi veľa sme sa tam naučili nielen od dospelých, ale hlavne od detí, naučili sme sa veľa o krajine, kde sme strávili dva týždne a celkovo o ich kultúre. Videli a zároveň sme pocítili veľa svedectiev. Jednoducho sme zažili chudobu, ktorá obohacuje.