Po oddychovom víkende vo Ľvove sme sa odobrali do 40 minút vzdialenej dedinky, do Repechivu. Počas tábora sme bývali u Oli, našej VIDES spolupracovníčky a dlhoročnej animátorky.
Na gazdovskom dvore nás každodenne vítali sliepky, morky, kačky, husi, tri chlpaté mačky, dva psy, nehovoriac o králikoch, svini a krave... “Prosto, duže bahato tvaryny,“ hovorí Lucka. Jedávali sme vonku pod holým nebom, za nízkym stolom, sedávali sme na pníkoch striedavo raz my, raz indyky (morky). Odháňali sme od seba dotieravú hydinu a mačky. Hlasné “kššš, kššš“ na ne vôbec nezaberalo. Domáci sa o nás starali po všetkých stránkach. Ochutnali sme domáci jogurt, tvaroh, králika (však Klára?). Každé ráno sme sa presúvali k cerkvi, kde na nás čakalo približne 60 detí. Nasledovali tance (Sofia naša každodenná), hymna tábora, scénky (Maťa alias kráľ Dávid, ktorý sa nápadne ponášal na Pannu Máriu), katechizácia, voľné hry, liturgia, spoločný obed (kanapky/ chlebíky) krúžky a najobľúbenejšia veľká hra.
Čo vám povieme, naháňať a chytať deti a zároveň sa vyhýbať husacníkom a iným podobným... kopa srandy 😀 Bol to veselý a obohacujúci týždeň tak pre deti ako aj pre nás. „Animátorstvo,“ hovorí Lucka, „má veľa do seba a keď ste za hranicami a musíte rozprávať pre vás cudzím jazykom, je to o to zaujímavejšie. Počiatočný stres z rozprávania vás prejde, keď sa prestanete počúvať a veľmi špekulovať nad tým, či hovoríte správne. Niekedy sa ale prichytíte pri tom, ako rozprávate po slovensky s ukrajinským prízvukom 😀 .“
Svoje postrehy a povzbudenia z týždňa v Repechive dopĺňa Amy:
„Dosť som sa zamýšľala nad životným štýlom tu žijúcich ľudí. Mali sme možnosť zakúsiť ako sa žije v jednej takej rodine. Veľmi sa mi páčil príklad babky, ktorá mala vyše 70 rokov.
Stále pracovala, starala sa o zvieratá, viedla kravu na lúku... Žiarila z nej jednoduchosť, no zároveň životná múdrosť. Nikdy ju neopúšťal humor, s tým by každý súhlasil.
Vždy si našla nejakú radu pre dievčatá, ako majú variť svojim budúcim mužom.
“Láska ide cez žalúdok,” vravievala... Ale vedela o čom je život.
Veľmi dobre pochopila o čom je vzťah s Bohom, že to nie je len o tom ísť do kostola, pekne sa obliecť a sledovať, kto si čo obliekol. Takáto mentalita je dosť častá nie len na Ukrajine, ale aj u nás. “Žiť a nepoznať Boží svet… To je to najhoršie, čo môže byť!,” zhodnotila.
Podľa mňa sa často len sťažujeme, že musíme urobiť toto, toto, toto. Nestíhame, stresujeme, žijeme v zhone. A potom nám to všetko uteká. Neprežívame deň tak ako by sme ho mohli prežiť! Žiť každý deň, nie prežívať!
Druhá vec, ktorú som si uvedomila, sa týkala svätosti. Vôbec nemusíme robiť veľké dobré skutky, ale malé… To sme asi všetci počuli. Ale ja som to videla! Urobiť každý deň, čo treba. Aj toto mi, devätnásťročnej dievčine pomohla pochopiť táto babka.“