Mesto Ľvov je krásne a príťažlivé svojim historickým centrom, množstvom pamiatok a chrámov, ale aj množstvom pouličných umelcov, ktorí tu majú svoje zázemie. My (sestra Monika, animátorka Maťa a ja), sme tam však neboli na exkurzii alebo výlete za históriou či kultúrou. Dôvod našej „návštevy“ bol slúžiť mladým a deťom v saleziánskom oratóriu.
V úvode týchto dvoch týždňov, nás čakalo dlhé cestovanie. Nikto z nás však nebol na Ukrajine prvý raz, a tak sme na to všetci zvyknutí. Po príchode do Ľvova v skorých ranných, či skôr neskorých nočných hodinách sme išli dospať, čo sme nestihli vo vlaku, aby sme mohli ísť oddýchnutí na nedeľnú svätú omšu. Po nej sme sa oboznámili s tým, čo máme nasledujúce dni robiť. Vôbec sme totiž ešte nevedeli, čo nás čaká.
Prvý týždeň bola na programe príprava tábora. Robili sme, čo bolo treba, od nosenia vecí, cez vymýšľanie častí programu, učenia sa piesní a tancov až po upratovanie priestorov. Popri tom sme celý týždeň spoznávali mladých miestnych animátorov a snažili sa aspoň na krátky čas žiť tým, čím žili oni.
Môj osobný zážitok bol, keď ma raz zavolali chalani hrať futbal. Bolo to niečo ako street futbalová liga iba s tým rozdielom, že sme hrali na nejakom poli za sídliskom, ktoré vyzeralo ako slovenské sídliská pred tridsiatimi rokmi. Chalani proti ktorým sme hrali, nemali ani potuchy, čo je to fair-play alebo slušné správanie, ale aj tak som mal pocit, že táto ukrajinská mládež nie je ešte tak nakazená konzumom, ako to badať napríklad u nás.
Ďalší týždeň k nám prišli ďalšie dve animátorky (Slovenky), ktoré už mali tri týždne dobrovoľníctva za sebou. Začali sme tábor s 250-timi deťmi a s tým prichádzali radosti, ale aj starosti každého druhu. Bolo treba dávať pozor na deti aj na mladších animátorov, pre ktorých malo byť naše správanie vzorom. Posledný zážitok, ktorý mnou pohol, bol počas rozlúčky s deťmi. Tábor sa síce po týždni nekončil, ale časť animátorov (Slováci aj niektorí Ukrajinci) odchádzali na SDM do Krakova. To, že budú niektoré deti plakať za animátormi som čakal, najmä dievčatá. Boli však medzi nimi aj dvaja chlapci, na ktorých by to nikto nepovedal, lebo počas tábora robili stále niečo iné, ako mali alebo vymýšľali hlúposti. Pointou bolo, že títo chalani nepočúvali všetkých animátorov. No a ja som si s jedným z nich veľmi dobre rozumel. Vyžadovalo to však, samozrejme, veľa trpezlivosti a pochopenia a tiež „chlapský“ rozhovor medzi štyrmi očami. Oslovilo ma na tom práve to, že rozhovor a pokojné slovo vyriešia často oveľa viac ako vyhrážky či bitky.
Nakoniec už len dodám, že aj keď som bol na Ukrajine už tretí rok, znova ma to niečomu naučilo. Napríklad to, že keď si aj myslím, že niečo už viem alebo mám pocit že som vyzretý v názoroch, stále sa mám čomu učiť. Napríklad poníženosti, prajnosti, pokore...