Dve mladé lekárky pôsobili dva mesiace na Filipínach. Pomáhali v oblasti zdravotníctva a spolu s dobrovoľníkmi VIDESu z iných krajín aj v školstve.
Prvé chvíle a prvé dojmy z cesty:
Po dramatickej rozlúčke na letisku (Renátka neplačeme, nestresujeme) nás zavreli do gate-u aj s veľkou kopou malých ľudí so šikmými očami. Potom nás poslali do strašne veľkého lietadla so strašne úzkymi sedadlami a hurá na 13 hodinový let. Na naše veľké počudovanie to celkom rýchlo ubehlo, keďže nás celkom v pohode prezabávali filmami, a ako inak počítačovými hrami. Dosť zábavne bolo, keď nám pekne rozdali obed a potom všetko zhasli. Rozdali nám deky a šup šup, spinkáme (no nevadí že hodinky nám ukazovali 16.00). Presne vo chvíli, keď sa nám aspoň čo i len zívať začalo (22.30) sa všetko rozsvietilo a dobré ránko, dajte si ranný džús... Potom už len ďalších ani neviem koľko hodín a boli sme v Taipei, prestúpili sme na to správne lietadlo do Manily a tam nás čakala sestra Jojo.
Posadili nás do niečoho podobného karavanu a celé fascinované sme sa viezli do provinciálneho domu. (9 milionové mesto a majú jediné pravidlo na cestách, a to, že sa chodí vpravo – chaos ako vyšitý). Cesta cez Manilu nás pomaličky začala uvádzať do reality. Dážď, mierne záplavy, starý človek ležiaci pri ceste, všade veľa ľudí, chudoba, pre nás možno chaos. Po príchode nám ukázali izby, kde sme bývali spolu s dobrovoľníčkou z USA.
Čo sme robili:
Našim dvojmesačným domovom sa stalo hlavné mesto Filipín – Manila. Bývali sme v u sestier saleziánok, ktoré majú súkromnú školu. Na Filipínach je školstvo, súkromné aj štátne, spoplatnené už od materskej školy. Je tu veľká chudoba, veľmi veľa rodín si to nemôže dovoliť, a preto sa sestry saleziánky spolu s dobrovoľníkmi VIDESu venujú takýmto deťom zadarmo, každé poobedie v týždni cez projekt „Busina mo, dunong ko“. Dodávkou dochádzajú do 6 chudobných štvrtí, každý deň do inej. Program pre deti vždy začína modlitbou. Po rôznych aktivitách, hrách a tancoch sa rozdelia do skupín podľa veku a majú výučbu – čítanie, písanie, počítanie, tí starší aj angličtinu a pod. Stretnutie sa vždy končí rozdávaním jedla a džúsu.
Ďalším z projektov je ALS- alternative learning system. Keďže deti nemôžu chodiť do školy, sestry a dobrovoľníci im ponúkajú vyučovanie zadarmo. Každý večer prišlo okolo 50 "street children". Nakoniec môžu absolvovať skúšky a získať certifikát, čo im dáva šancu nájsť si prácu. My sme v tomto projekte učili najmladšie deti písmenká, kresliť, používať nožnice a lepidlo 🙂
Ďalšou časťou našej činnosti bol "mission camp", ktorý sa konal na ostrove Palawan. Tu sme poskytovali ľudom prichádzajúcim z odľahlých častí a hôr bezplatné lekárske vyšetrenie a nejaké lieky získané od sponzorov.
Spolupracovali sme prevažne s domácimi dobrovoľníkmi, výnimkou bola jedna Američanka. Myslíme, že spolupráca bola v rámci normy dobrá, aj keď kultúrne rozdiely nám niekedy dali zabrať.
O ľuďoch a kultúre:
Filipínci v sebe majú niečo zo snahy o presnosť a precíznosť, ktorá je pre aziatov typická, ale tiež sa v nich mieša pohodlnosť a temperament ostrovných národov, kde veľký vplyv na život má horúce počasie. Je ťažké pracovať a fungovať našim európskym tempom v 35 stupňovej horúčave a 80%-nej vlhkosti vzduchu, preto ich tempo a pracovná morálka je o dosť nižšia.
Na druhej strane sú oveľa srdečnejší a úctivejší, než my Európania, a to nielen k cudzincom, ale aj k sebe navzájom. Majú vo veľkej úcte starších ľudí a tiež zasvätené osoby, kňazov a rehoľné sestry.
To, čo nás veľmi prekvapilo, je, že sa takmer vôbec nesťažujú na biedu, nepriaznivé životné podmienky a ťažký život. Napriek všetkému sú usmievaví a vďační za každú pomoc, ktorú nemajú problém prijať. A pritom chudoba je tam neporovnateľne väčšia ako u nás, väčšina ľudí nemá poriadnu strechu nad hlavou, bývajú v chatrčiach alebo len tak na uliciach, žijú zo dňa na deň.
Asi najväčším prekvapením pre nás bolo, že hlavou rodiny a celkovo aj spoločnosti, je žena. Ženy sú dominantnejšie a starajú sa takmer o všetko. Vykonávajú aj ťažšie fyzické práce. Raz sme navštívili zváračskú školu pre dievčatá.
Ďalšia vec, odlišná od našej kultúry, je, že Filipínci na jedenie používajú len lyžičku a vidličku. Príborový nôž vo väčšine reštaurácií ani nemajú, a keď ho náhodou majú, aj tak ho na stôl neprestrú. Považujú to za zbytočné. Raz nám priniesli grilované kura a k nemu lyžičku a vidličku. Bol to ťažký boj, ale asi po hodine sme to zvládli a najedli sme sa 🙂
Základom miestnej stravy je ryža. Ryža na raňajky, na obed aj na večeru. Na desiatu a olovrant väčšinou tiež ryža, ale vo forme ryžových koláčikov. K ryži jedia najčastejšie ryby, zo zásady vždy na raňajky. My sme mali ryže po pár dňoch dosť, ale mali sme šťastie, že sestry, u ktorých sme bývali, sú zvyknuté na európske návštevy a tak sme mali vždy na výber aj niečo iné, než ryžu. Jedávali sme podobné veci ako u nás doma – polievky, mäso, cestoviny, zeleninu a ovocie.
Pocity z navštívenej osady a zdravotnícke postrehy:
A teraz par autentických postrehov z našej návštevy jednej osady a k nej patriaceho zdravotníckeho centra - No dovi, dopo, doskakavenia priatelia. Nemáme slov. Nemysleli sme si, že máme nejaké naivné predstavy o živote a ani že nás niečo dokáže ešte úplne prekvapiť a zaskočiť. Ale celá rodina, žijúca v búdke pre psa, tak tu aj my strácame reč.. A prechádzame cez celú osadu a to som si tiež nemyslela, že sa mi bude chcieť vracať, nuž.... iba mlčaním prejdeme tému ako, kde a za akých podmienok sa dá žiť. A tak, keď som ešte doteraz mala pocit, že sa tu sestry modlia pred jedlom, ale asi aj pred pohárom vody a že to teda možno trošku preháňajú, tak teraz im začínam rozumieť. Po úspešnom prechode cez celú osadu sa dostávame do medical center. Aj keď no... tak aby sme boli presní - asi 3 miestnosti, kde sedí asi 8 tiet a 2 z toho sú lekárky - a podľa mňa jediné, čo robia, je, že sa modlia aby nikto neprišiel, pretože by mu aj tak nedokázali pomôcť. Asi aj oni poznajú môj obľúbený pocit bezmocnosti. A tak po chvíli odchádzame a opäť nás čaká boj s našimi biologickými funkciami počas prechodu osadou, znovu mám pocit, že sa už nikdy nenadýchnem a že mi určite o chvíľu vytrhne pľúca von (len naozaj teraz neviem, či je to z toho smradu, alebo je to, odborne nazývane, anxieta - pocit úzkosti). Po vyhranom boji so sebou prichádzame do ďalšieho medical center. Toto centrum je o čosi väčšie. Filipíny sú asi krajinou absolútnych extrémov. Nemajú vodu, ale za to každý ma FB. A aj tu. Pôrodná sála, operačka vyzerajú ako z múzea. Hrdza padá všade. A na druhej strane mikroskop, že klobúk dole. Zoznamujeme sa s miestnym doktorom, sestrička sa zatiaľ nedokáže prestať smiať z Kikinej výšky – pri nich je naozaj ako žirafie mláďatko. Ukazujú nám izby, kde na pseudoposteliach ležia mamičky s maličkými detičkami. Centrum slúži aj na liečbu TBC, a tak im nedá, nepochváliť sa zásobou liekov. (Pochvala, vidno že je to vládny program, pretože naozaj majú všetko, čo je na liečbu TBC potrebné :)) Rýchlo bežíme na obed, kde sestry veľmi tolerantne a chápavo rešpektujú, že zatiaľ naozaj nemáme slov a myslím, že mlčanie asi aj najlepšie vystihuje situáciu.
Ešte pár myšlienok na záver:
voda je dôležitá, ibaže prídeme na to až keď ju nemáme
neznášam pocit bezmocnosti
do bohatej časti Manily sa dostanete iba cez niečo podobné ako u nás hranica
sestry sú normálni ľudia ( nie, že by som to doteraz nevedela), ale keď po večeroch pozerali strašne sladučké americké blbosti, nejako viac nám to došlo 🙂
je dôležité ísť do krajiny, kde aspoň trochu poznáte jazyk, pretože inak sa môžete iba priblblo usmievať a tiež asi to veľmi nepomáha pocitu mimozemšťana
vyhrali sme nad ľadovou sprchou, huraaaaaaaaaaaaaaaaaaa, po istom čase nám to bolo asi dosť jedno, že je ľadová, takže k životu nepotrebujeme teplú vodu 🙂
A ešte na jedno sme prišli, že ten Pán Ježiš to už ako dobre vymyslel, že posielal apoštolov vždy po dvoch. Je to tak oveľa lepšie a ľahšie zároveň 🙂