Misia v každodennosti

Alžbeta Benianová
6. augusta 2019

Misia v albánskej dedinke Tale prebiehala od 15.6.- do 9.7.2019 a niesla sa pod heslom: „ Unё jam njё mision“, čo by sa dalo preložiť ako – „Ja som misionár“.

Tábor prebiehal po dobu celých 3 týždňov, čo bolo miestami náročné, nielen kvôli horúčave vonku, ale aj tým, že  mať na starosti 150 detí nie je vždy len sranda. Albánske deti sú totiž dosť hlučné, živé a veľmi akčné a ťažko ich niekedy udržíte na jednom mieste. 

Deti boli rozdelené podľa veku do skupiniek a každá z nich predstavovala istú misionársku vlastnosť. Boli tam napr. misionári radosti, pokoja, lásky a ďalší iní. Deti sa potom ešte nanovo delili do skupiniek podľa záujmov na rôzne krúžky – napr. variaci, športový, tanečný, výtvarný či šachový. Na týchto krúžkoch sa učili kopec nových vecí a rozvíjali svoje talenty.

Na takú kopu detí som samozrejme nebola sama. Na túto misiu sme boli tento rok poslaní dvaja: ja (Betka Benianová) a Filip Davin. Okrem nás tam boli aj domáci animátori, ktorých počet sa menil deň odo dňa, takže každé ráno to bolo také prekvapenie, že kto dnes príde,...? 
My dvaja sme boli skôr za takých pomocných animátorov v zmysle, čo treba to spravíme, lebo v Albánsku keď neviete jazyk, ktorý je pomerne dosť náročný, tak používate skôr ruky – nohy a je to vcelku vtipné. Toto je jedno z takých úskalí tejto misie, lebo deti vedia poväčšine len albánsky, málokto vie dačo aj po anglicky, animátori sú na tom o čosi lepšie, ale tiež je to často náročné. Každopádne tu platí príslovie- „Kto chce, cestu si nájde“  dvojnásobne,  jednoducho vždy sme sa napokon nejak vynašli a veľa vecí sa dá povedať aj bez slov.  Myslím, že misia je miesto, ktoré učí ľudí improvizovať, či už pri dorozumievaní sa alebo používaní jednoduchých pomôcok pri hrách.  A často aj tie samotné hry alebo činnosti, do ktorých sú deti zapájané sú vcelku jednoduché.  Albánske deti si to však vždy vedia užiť naplno. Súťaživosť, odhodlanie a veľmi intenzívne prežívanie výhry či naopak prehry sme mohli vidieť hlavne v dňoch, keď sme boli s celým táborom na pláži, kde  sa okrem kúpania robili aj súťaže pre jednotlivé skupinky. Deti pramálo dbali na to, že pomôcky ku hrám boli spravené veľakrát z obyčajných vecí, niekedy to bola rozrezaná plastová fľaša, inokedy kúsky kartónu alebo stará duša z bicykla priviazaná o špagát. Využiť sa dalo naozaj čokoľvek. Mne sa veľmi páčil ten zápal, s ktorým sa púšťali do každej súťaže.

Vyššie spomenuté heslo tábora, ktoré sa opakovalo niekoľkokrát do dňa malo poukázať na to, že na to aby sme boli misionármi, nie je treba robiť nejaké špeciálne veci. Niekedy len stačí byť veselý alebo jednoducho darovať úsmev niekomu, kto je smutný či unavený, treba žiť prítomnú chvíľu – byť citlivý na potreby prítomného okamihu, mať ochotné ruky a otvorené srdce. Toto sú veci, ktoré dokáže robiť každý z nás, na misiu totiž nemusíme ísť len do cudziny, my môžeme byť misionármi vo všetkom, čo robíme.

Čas strávený na tejto misii nebol len o dávaní seba a o „práci“ s deťmi, naopak si myslím, že bolo veľa času aj na regeneráciu síl, na odpočinok, na zábavu, na premýšľanie o tom, za čo všetko môžeme byť vďační,...a že som opäť raz dostala viac než som čakala.

Tento projekt bol podporený z dotácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR „Programy pre mládež 2014 – 2020“, ktorú administruje IUVENTA – Slovenský inštitút mládeže.

Ďalšie články

linkedin facebook pinterest youtube rss twitter instagram facebook-blank rss-blank linkedin-blank pinterest youtube twitter instagram