Keď som šla na svoju prvú misiu s názvom Luník, myslela som si, že viac odovzdám ako prijímem. No ako to už býva, krása paradoxov spočíva v ich protikladoch. Čo si teda odnášam? Nuž, najmä vďačnosť, radosť a iný pohľad, s ktorým sa rada podelím. Vieš, človek pod meter päťdesiat ťa naučí viac ako dvojmetrový svojvoľný slepec. Ďakujem za Angeliku, ktorá mi ukázala ako sa tešiť z malých vecí, napríklad z čistých umytých voňavých rúk. Ďakujem za Bryana a Samka, ktorí jeden druhého povzbudili a aj napriek veľkej únave šli spoločne miništrovať. Vďaka nim viem, že skutočné priateľstvo nás vedie k čnostiam. Ďakujem za Peťka. Hoci ešte neprijal prvé sväté prijímanie, pri každej svätej omši sa s vytrvalosťou staval do radu. Jeho túžba bola pre mňa tichým svedectvom viery a pripomenutím, že hlad po Ježišovi učia práve tí najmenší. Ďakujem za Justina a jeho tanečnú zanietenosť pre Michaela Jacksona. Pripomenul mi, prečo rozvíjať svoje dary. Ďakujem za okoloidúceho Lukáša, ktorý mi ako prejav vďačnosti po obyčajnej päťminútovej hre daroval novú gumičku. Naučil ma, že darovaný čas a úprimná pozornosť sú častokrát tým najväčším darom, aký môžeme druhému dať. Vymenovala som len niekoľko príkladov. Ďakujem za všetky deti z Luníka. Sú dobrými učiteľmi. Nepotrebujú ľútosť, ale vypočutie. Nepotrebujú úľavy, ale šancu na dôstojný život. Prajem si, aby sme pre nich mali pohľad, ktorý spája spravodlivosť a lásku v jednotu. Myslím, že tento celok búra predsudky. No a praktická aplikácia? Ak vieš povedať dobrý deň, je to dobrý začiatok ☺️.
Živosť. Hravosť. Radosť. To sú prvé slová, ktoré mi napádajú pri spomienke na Luník. Možno preto, že som začiatky dní trávila s deťmi tancujúc na rôzne piesne. Sú to úsmevy malých slečien, ktoré nechápali niektoré slová, ktorými som sa im snažila priblížiť a spoznať ich, no zato chápali natiahnutú ruku a výzvu do tanca. Vtedy neboli potrebné žiadne slová, len úprimnosť z tanca, ktorý sme si užívali. Samozrejme, chlapci sa nedali a tiež sa pridali. Ich tanečné kreácie by zahanbili nejedného profesionálneho tanečníka. Jednoducho, hudbu majú v krvi a zdieľať s nimi tieto momenty bola nesmierna radosť a naplnené srdce. Byť s nimi však nebolo len o tom. Bolo to zdieľanie všetkých druhov momentov, ktoré nás len mohli postrehnúť počas týždňa. Bolo to nesmelé opakovanie mien na začiatkoch, ale aj úprimná radosť v ich očiach, keď sme vedeli vymenovať my ich a ich pocit víťazstva, keď už vedeli tie naše a nebola som zrazu len teta. Boli to momenty únavy, keď sme už nevládali, nikto z nás, no vždy prišlo niečo, čo nás povzbudilo kráčať ďalej, nejaká krátka riekanka, stanovisko po ceste, ktoré sme zvládli, či chvíľka oddychu. Boli to aj momenty plné emócii, keď sa vyhrávalo. Skákalo sa od radosti, od hrdosti na náš úžasný zelený tím. Pokrik znel celým Luníkom a potrebovali sme ho neustále opakovať, lebo aj tak sme spolu prežívali radosť. Boli to však aj momenty smútku, neochoty vstať a ísť ďalej, pretože sa nám niečo nepodarilo. Ale chápem tomu. Do všetkého dávali všetko čo mali, svoje srdce, energiu, všetko, čo mali, celých seba. A ako sme silno prežívali víťazstva, vedeli sme aj skormútene neprijímať prehry. Celé to však bola detská úprimnosť a ich zapálené srdcia. Na konci som si spomenula s akými pocitmi som prichádzala…s obavami, miernymi odsúdenia od blízkych a známych, že kam som sa to vydala…Vydala som sa za deťmi, ktoré sú ako aj iné. S krásnymi očami, nádhernými vláskami a detskosťou, so všetkým, čo toto slovo obnáša. Jediné, čo si sebou nesú je bremeno prostredia, kde vyrastajú, začiatok cesty života, ktorý je pre mnohých náročnejší ako by mal. Ak v niečom vidím zmysel, je to práve toto. Neľutovať, ale podať ruku. No varujem, prídete pri tom aj o srdce… Sú to jednoducho naše deti. Deti, ktoré vám na začiatku týždňa hanblivo dajú highfive a na konci vás vyobjímajú a pýtajú sa, či prídete zas. O rok. No ten rok sa vám akosi zdá pridlho.
Heslom tábora na Luníku bola veta “Boh hľadí na srdce, kráľom sa môžeš stať aj ty”. Najprv som si ju spojila úplne na prvú s príbehom kráľa Dávida, o ktorom sme sa celý týždeň cez hry a scénky dozvedali, a ktorý bol ako z akčného filmu, takže o zlých aj dobrých kráľoch, bitky a víťazstvá nebola núdza. No každý deň som chápala viac a viac, že toto heslo nesúvisí len s dobrodružným príbehom, ale týka sa priamo nás a najmä každého dieťaťa z Luníka, jedinečne a osobitne. Najkrajšia vec na tábore bola spoznať ich viac. Každá príležitosť počas hier, aktivít, výletov, a najmä počas malých momentov, kedy niekto zaostal za skupinkou, potreboval naliať vodu, alebo nemal s kým tancovať. Každé dieťa bolo iné, vzácne, a v každom sa skrývalo dobré srdce, aj keď niekedy bolo trochu hlbšie zahrabané pod farbou, kriedou alebo prachom z hratia futbalu. Ich súťaživosť, energia a čistá radosť z každej malej aj veľkej výhry dávala aj mne každý deň úsmev a energiu. Počas týždňa bolo aj veľa náročného, no nebola som nikdy sama, a všetko čo prišlo, každého menšieho, či väčšieho nezbedníka sme zvládli spolu. Som veľmi vďačná za náš animátorský kolektív a za to, že sme držali pri sebe, aj za nových animátorských kamarátov z Luníka. Aj od nich, aj od detí som sa za celý týždeň veľa naučila.
Tento rok, to boli na tábore riadnehroty. Na jednej strane to boli nové dievčatá z Videsu, ktoré zavítali na Luník a boli fantastické, no a na druhej strane to boli deti, ktoré vás ešte pred začiatkom tábora pýtali, či budú u vás v skupinke. Ale aj novinky oproti minulému roku, kedy medzi nás príšli noví animátori, či už domáci, dievčatá z Videsu, Ján zo Slovinska... Z pozície tej, ktorá na Luník chodí už tretí rok, som bola rada, že toľko mladých má túžbu prísť medzi rómske deti a neboja sa. Takýmto príkladom je kvarteto z Videsu 🙈. Konktétne Elenka, Zuzka, Pavlínka a Merinka. Pôsobili ako domáce, ostrieľané animátorky, ktoré mali skvelé vzťahy s deťmi. Som za ne vďačná. Za naše rozhovory, častokrát veľmi hlboké, za smiešky na izbe o druhej ráno, za podržanie v ťažkých chvíľach, kedy bolo vidieť, že sme vyčerpané a to bol len stred týždňa a samozrejme stavy, ktoré zo mňa mali dievčatá, keď som zmixovala nejaké prehrotené kombo s kepučom. Pretože povedzme si narovinu ryža s makom a kečupom, daj sem 🥹. Pre mňa to bol čas plný načerpania nových síl a vytvorenia nových priateľstiev, ktorý trval 12 dní. 12 dní, počas ktorých sa stalo toho mnoho, ako napríklad upratovanie Bordy, zbieranie čerešní, višní a malín u deda Michala na záhradke, celosídliskové hry, ale aj také promócie, kedy si musíš len tak odskočiť z východu Slovenska na západ, konkrétne do Trnavy a naspäť. Na Luníku sa môže stať čokoľvek, ale naozaj, to vám môžem garantovať.
Vaša Videsová päťka 🫶🏼.
Toto podujatie bolo podporené z dotácií Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR, ktoré administruje NIVAM.
