Naša ukrajinská partia sa po prvom týždni rozlúčila so sestrou Fany, privítala sestru Moniku a po víkende vo Ľvove sa presunula do mestečka Dubno, kde pripravovali v poradí druhý tábor na Ukrajine.
Cez víkend sme dovolili našim ukrajinským kamošom – spoluanimátorom si oddýchnuť a my sme sa prechádzali po meste alebo boli so saleziánmi a mladými, s ktorými sa už niektorí naši animátori poznajú. V nedeľu sme sadli na vlak a po troch hodinách sme sa ocitli v mestečku Dubno, kde nás po chvíli privítal otec Roman. Tento týždeň sa k nám pridali ďalšie 2 ukrajinské animátorky, ktoré mali, narozdiel od nás, veľa energie.
Po rýchlej aklimatizácii s, mimochodom, krásnym areálom Dubnenskej drevenej gréckokatolíckej „cerkvi“ sme si rýchlo prešli nasledujúci deň a išli spať, aby sme vládali celý týždeň. V pondelok ráno to všetko začalo. V podstate ten istý scenár ako týždeň pred tým, až na ten rozdiel, že sme neobedovali s deťmi, ale na fare a večer sme mali voľno, keďže mládež tam nebola až v takom veľkom počte ako v Chudľove.
Tieto deti však boli iné ako prvý týždeň. Bolo vidieť, že sme už v meste a zaujať ich nebolo také jednoduché. Keď ich niečo nebavilo, zobrali si mobily, spinnery alebo sa jednoducho začali medzi sebou nahlas rozprávať.
Jeden pekný príbeh vzišiel práve z takejto situácie, kedy deti medzi sebou nahlas rozprávali počas krátkej katechizácie. Ukrajinská animátorka, ktorá túto katechizáciu viedla, už nemohla dlhšie prehliadať tieto deti a tak ich začala s výčitkami napomínať. V ten moment nastalo hrobové ticho. Bolo vidieť, že každý si (aspoň na tú chvíľu) vstúpil do svedomia. Stačilo niekoľko takýchto slov a deti spoznali vážnosť situácie. O chvíľu sa zdvihla spomedzi davu detí malá rúčka 6 alebo 7 ročného dievčatka. Vstane a hovorí: „No, keď už tak veľa rozprávame o Bohu, tak poďte, pomodlime sa.“
Aj na tomto príklade sa ukazuje, že Boh má rôzne cestičky k srdciam ľudí (a hlavne k srdciam mladých a detí). Preto sa nikdy netreba vzdávať a veriť, že aj naša práca, ak ju robíme s Bohom, nevyjde nazmar.