Mojžiš – jedna z najznámejších biblických postáv, je známy nielen veľkými činmi v čase žitia, ale aj preukázaním životných postojov schopných nadchnúť i človeka dnešnej doby. Práve po jeho stopách sme sa rozhodli kráčať a prežiť s ním na vlastnej koži púť, po ktorej šiel. Na cestu sme sa vybrali aj spolu s deťmi na tábore, ktorý sa konal v Nitre na sídlisku Klokočina.
Myslím, že nebudem preháňať, ak napíšem, že tento tábor bol dosť špecifický - či už tým, že sa konal v Cirkevnom centre voľného času, tým že sme mali mix irackých i slovenských detí, alebo spôsobom komunikácie (veď uznajte - ako často zažívate tábor v slovensko-anglicko-arabskom podaní..?). Pre každého z nás to bolo „pole neorané“, lebo takýto tábor sme ešte nerobili. My sa však prekážok nebojíme a zobrali sme to ako veľkú výzvu.
Pre nás animátorov začínal deň odchodom z domu, kde sme boli ubytovaní a pokračoval cestovaním v MHD, keďže sme bývali na druhej strane mesta. Túto cestu k zastávke nám každé ráno jeden spoluanimátor spestril hláškou: „Jedeme na bomby!!“ (verím, ž týmto neporušujem žiadne autorské práva, ale bez tejto hlášky by to jednoducho nešloJ). To nás nabilo hneď zrána úsmevom a dobrou energiou a neskôr, posilnení raňajkami, nemohol deň začať lepšie. Plní odhodlania vydať každý deň zo seba maximum sme potom už len čakali na deti, ktoré bolo potrebné pozvážať autami do centra, keďže bývali po celej Nitre a okolí.
Spolu s deťmi sme celý tábor a neskôr aj každé ráno odštartovali „egyptským“ tancom, keďže sme sa nachádzali v Egypte, pod faraónovou vládou. Počas dňa sa odohrali vždy scénky, ktoré nám ukazovali, čo sa dialo v Mojžišovom príbehu a pomedzi ten čas sme aj sami zakúsili podobné dobrodružstvá ako on.
Počas 5 dní sme spolu s Mojžišom a jeho sestrou Miriam, ktorá nás dennodenne viedla do hlbšieho pochopenia udalostí, boli svedkami záchrany malého Mojžiša, keď ho našla na brehu rieky faraónova dcéra, neskôr sme spolu s ním zažili útek do Madiánu po tom, čo zabil jedného z dozorcov – aj my sme utekali a dostali sme sa tak až na Nitriansky hrad, kde sme si prezreli mnohé vzácne a staré poklady a tiež staré kaplnky, ktoré sa tam nachádzajú.
Vyskúšali sme si, aké ťažké rany doľahli na Egypťanov, keď nechceli Izraelitov prepustiť z ich krajiny. Napr. sme sa premenili na kobylky, ktoré aj keď mali zaviazané oči, tak pojedli všetko, čo bolo pred nimi, pili sme nílsku vodu premenenú na krv (pričom sme zistili, že dať irackým deťom piť veľa sirupovej vody nie je najlepší nápadJ) a snažili sa s pomocou tety zdravotníčky a figuríny oživiť prvorodeného faraónovho syna. Pri svetle sviečok sme si pripravili podobnú večeru, akú mali Izraeliti v deň odchodu z Egypta, keď sa mali vydať na cestu do zasľúbenej zeme. My sme si našu zasľúbenú zem priblížili prechádzkou na nitriansku Kalváriu.
Deti, s ktorými sme toto všetko prežívali, boli napokon ako každé iné – veselé, bláznivé, úprimné, hlučné, niekedy majúce svoj svet, ale taktiež otvorené pre to, čo sme im ponúkali. Boli nadšené, keď si mohli niečo vyrábať, skladať puzzle, skákať na trampolíne, vyšantiť sa pri futbale či na ihrisku; najväčším lákadlom bolo kalčeto, od ktorého sme ich len s veľkou námahou odtŕhali. Každý deň sme mali aj svätú omšu, kde sa vyžívali pri ukazovaní pesničiek.
Nuž, a čo dodať na záver? Asi len jedno veľké ĎAKUJEM Bohu za možnosť zažiť niečo takéto, za spoluanimátorov, vďaka ktorým mi niekedy tiekli slzy od smiechu, za deti a možnosť spoznať aj takto inú kultúru.
Príbeh Mojžiša, a sčasti aj ten náš, sa končí vstupom do zasľúbenej zeme. Ja však verím, že vďaka tomuto táboru sa začína aj nejaký iný príbeh; o rok sa radi vrátime zas a uvidíme, kam nás to zavedie tento krát.