Tábor Sološnica 2025
„Och môj život! No tak do tohoto sa mi fakt ani náhodou nechce.” Touto vetou (alebo lepšie povedané- prvotnou vnútornou reakciou) som sa stala oficiálnym členom klubu ľudí, ktorí sa mýlia. Takmer som sa tiež stala „tou, čo povedala nie kráľovi”, no presne toto bol môj prvý úprimný a nevyrieknutý názor na to, keď Michal dva týždne pred táborom napísal, že rozmýšľal nad témou „Kráľ Dávid”. No keď som si to nechala dva dni uležať v hlave, odrazu som sa na tábor tešila tak moc, že som si myslela, že sa snáď tých pár dni už ani nedočkám. A tak, keď konečne nastal 18. júl, šťastná som sedela vo vlaku a dúfala, že v Sološnici bude tak veľmi super, ako naposledy. A veru som sa nemýlila.
Začnem však od začiatku. Najprv sme sa teda stretli na chate v Plaveckom Mikuláši na teambuildingu animátorov zo Sološnice a z neďalekej Kuchyne, ktorí bol fakt super. Po ňom už som nemala ani najmenšiu pochybnosť o tom, že aj tábor bude super. A fakt bol. Prvý deň bol zoznamovací. Deti sa učili mená animátorov, my sme sa učili mená detí a všetci sme sa snažili tváriť, že si určite zapamätáme všetkých. Celkom rýchlo sa rozbili prvotné ľady pri zoznamovačkách a keď sme si tvorili tímové erby, zistila som, že môj umelecký talent na tábore je mnohonásobne väčší než na hodinách výtvarnej na vysokej škole.
Druhý deň preveril silu a odvahu najmä počas rôznych tímových výziev. Prenášanie oviec, prekážková dráha, skákanie a rôzne iné aktivity by potrápili nejedného športovca, no naše deti všetko zvládali s prehľadom. Tretí deň bol vlastne taká klasika. Leto, trochu teplo (samozrejme, že vodná hra vyšla na najchladnejší deň tábora)… a v scénari biblická bitka storočia. Dávid proti Goliášovi. Neviem, ako na to spomína Miško, ktorí sa stal nie len Goliášom, ale hlavne obeťou približne 20 detí s asi 100kou vodných balónov, no mne sa to páčilo. Som si istá, že Dávid by bol na nás hrdý. Alebo by sa možno schoval za strom tak, ako sme to urobili my ostatní. Dávid a Jonatán. Praví a verní priatelia. To bola téma štvrtku. Téma, ktorá krásne zapadla do dňa nášho minivýletu na neďalekú lúku. Čo však nezapadlo, bolo počasie. Pretože presne v tento deň, ktorí sme chceli stráviť na lúke, slnko pieklo najviac. (zrejme si to pomýlilo so stredou) Pri niektorých stanovištiach, ktoré boli zamerané najmä na spoluprácu, som však takmer videla mikroverzie Dávida a Jonatána (a nebolo to vyplyvom slnka).
Posledný deň mal skoro všetko. Deti prejavili na dielničkách svoju tvorivosť a pri pokladovke prejavili… no, predstavte si, čo všetko môžu prejavovať deti, keď hľadajú poklad. Ráno sme si teda dali dielničky, a poobede prišla veľká vyzívačka a pokladovka. Po ceste museli síce splniť úlohy, no nakoniec ho predsa našli a tábor sme mohli zakončiť spoločnou oslavou (a hlavne spapaním pokladu). Pomerne intenzívny zážitok je pre mňa aj to, ako sme sa celý týždeň s animátormi nasmiali. Tak, že nám niekedy tiekli slzy. A tiež to, že deti boli úžasne hravé, vďačné, krásne, živé a plné energie. Na konci tábora som si uvedomila, že to moje pôvodné „nechce sa mi do tohoto veľmi ísť“ sa premenilo na „nechcem odtiaľto veľmi odísť“. A tak som sa takmer lúčila s plačom, lebo som vedela, ako mi všetci budú chýbať. Malí aj veľkí. Do článku sa žiaľ nezmestí všetko, čo mám v srdci, no je toho oveľa oveľa viac. Ďakujem. Všetkým a za všetko.
Toto podujatie bolo podporené z dotácií Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR, ktoré administruje NIVAM.
