Kde bolo tam bolo, jedného dňa, s krásnym dátumom 10. 10. sa Videsáci z rôznych strán, kútov a miest Slovenska opäť vybrali prežiť parádny víkend. Posádka zo západu hneď na stanici v Ružomberku čelila výzve identifikovať nové tváre Videsu, teda konkrétne Aničku, ktorá sa našťastie identifikovala k nám aj sama (asi ťažko prehliadnuť takú početnú skupinu nabalených Videsákov nastupujúcich do autobusu do Lúčok, všakže?).
V Lúčkach nás privítal starý známy vodopád, ktorého zvuk sa nesie celou dedinou a hneď sme si aj pobehli na omšu. Nasledovala nesmierne honosná a rôznorodá večera z vlastných zásob a chutí. Zvítali sme sa aj s ďalšou novou Videsáčkou Elenkou, ktorú zdržala nešťastná dopravná situácia. Deň sme zakončili predstavovaním sa, ktorého nie je nikdy dosť a potom sme sa rozdelili na dva tábory, teda pardon stoly – stôl Dixit a stôl Uno. Dixit prebiehal pomerne pokojne. Z vedľajšieho uno-stola sa občas ozývali zanietené výkriky, no hru všetci šťastne prežili a zmorení celým týždňom sa pobrali spať.
Dôležité pre každého dobrovoľníka je najmä poznať samého seba, aby mohol druhým pomáhať, preto prvý víkend Videsu sa tradične venuje tejto téme. So sebapoznaním súvisela aj ranná modlitba, kde sme sa trošku poobzerali v našich malých zrkadielkach, že by sme nezabudli ako pekne vyzeráme, veď sme na Boží obraz 😀 Potom nás čakal blok s pani psychologičkou Zuzkou. Zuzka nás napriek tomu, že cez víkend by sa malo od práce oddychovať, poctila svojou prítomnosťou a priniesla nám okrem psíkových kariet a gaštanov veľa nových pohľadov a myšlienok. Pripravila si pre nás aktivity, ktoré nám pomohli nielen spoznať nás samých, ale aj seba navzájom a ktoré nás bavili až natoľko, že sme ich preťahovali ako sa dalo. Veď uznajte, na rozhovory a hlboké otázky s takými hodnotnými ľuďmi, ako sú Videsáci nestačí veru dvadsať minút (asi ani hodina, ale o tom potom... :D). Zuzka k nám rýchlo zapadla do partie a podelila sa s nami aj o vlastné zážitky a skúsenosti, od sólo cestovania až po cyklistiku.
Pri obede sme boli svedkami toho, že rivalita o to, kto bude prestierať a umývať riad na Videse exponenciálne narastá. Preto ak rád umývaš riady alebo sa venuješ inému druhu domácich prác, na Videse nájdeš skvelé uplatnenie – alebo skôr krvilačnú konkurenciu. Začína to byť veru prehrotené. Vybavili sme povinné fotenie pri vodopáde, ktoré v Lúčkach nemožno vynechať a vrhli sme sa na ďalší blok s pani psychologičkou. Tu nastali chvíle najväčšieho napätia z celého víkendu, keď sme vyťahovali kocky z Jengy a čakali kedy spadne. No vďaka nesmiernemu architektonickému a stavbárskemu nadaniu viacerých Videsákov to dotiahla veľmi ďaleko. Obohatená o početné terasy, balkóny a podzemné garáže.
Rozlúčili sme sa so Zuzkou, okukovali miestnu svadbu. Časť posádky ostala na chate hrať hry a zopár zúfalcov sa vybralo na hríby alebo respektíve plašiť miestne medvede. Vrátili sa s mokrými ponožkami, topánkami ale aj taškou plnou rýdzikov. Podarilo sa nám spolu vonku pomodliť aj ruženec, pri západe slnka a pri zvukoch rádia z kúpeľných bazénov, okolo ktorých sme prechádzali.
Nasledovala večera, pri ktorej Elenka prejavila svoj talent na opekanie placiek a k celému dňu, ako čerešnička na torte, večerný program. Úlohou bolo, aby každý vymyslel krátku básničku na tému Vides. Z veľkým nasadením sme teda vytlačili zo seba zopár veršov, no to sme ešte nevedeli, čo nás s nimi čaká ďalej. Básničky sme poroznášali v istej časti miestnosti a dali sme sa do dvojíc. Jeden z dvojice sa báseň učil naspamäť a potom ju učil druhého, ktorý ju musel predniesť pani kontrolórke Šerinke, aby získal bod. Úporné snahy zapamätať si básničky dohnalo niektorých do takého zúfalého stavu, že si na ne vymysleli ukazovačky. Každopádne sme sa našom večernom básnickom umením riadne nasmiali. Za úžasný večer a kúsok zážitkovej pedagogiky našej drahej Šerinke ďakujeme.
V nedeľu ráno sme sa opäť zobudili na znelku z rozprávky o Maťkovi a Kubkovi, lebo jedna nemenovaná Videsáčka si chronicky zabúda vypínať budík :D. Čakalo nás už len to čo vždy: zbaliť sa, poupratovať a ísť na omšu.
Po návrate z kostola sme si mohli užiť ešte jeden bod programu, a to Oliverovu prezentáciu o ukrajinskom tábore, seknutom chrbte a záhadných permoníkoch, čo nosia obedy. Vyslúžil si za ňu potlesk, certifikát, a samozrejme, veľmi užitočný pískajúci bublifuk.
Nakoniec sme zdieľali obed s pánom farárom z Lúčok. Veľmi mu ďakujeme za to, že nás opäť v Lúčkach prichýlil, prežil naše rušenie nočného kľudu a vzhľadom k očarujúcej kráse tohto prostredia je vysoko pravdepodobné, že nás ešte veru v Lúčkach uvidí.
Rozlúčili sme sa, niektorí sa vybrali zdolávať cestu autom, iní vlakom, netušiac, že ich čaká miesto na konci vozňa s nie veľmi voňavým záchodom, ale ako sa hovorí, načisto plesk, dobrovoľníci sa len tak neopúšťajú a Hapčí a deodoranty zachránili situáciu. Sme veľmi, veľmi radi za nových aj staronových Videsákov, ktorí opäť Vides obohatia o nové srandy, zážitky a možno aj nové prehrotené slovíčka. A celkovo za celý krásny víkend. Nesmierne sa tešíme, až sa opäť uvidíme na Videse číslo dva.
Toto podujatie bolo podporené z dotácií Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR, ktoré administruje NIVAM.
