Nechala som sa presvedčiť aj ja a podotýkam, že dobrovoľne som sa prihlásila. Prvýkrát mierim na mnohokrát ospevovaný VIDES, a to priamo do nádherných Lúčok.
Po vystúpení z vlaku som začala registrovať vyrehotanú kôpku mladých a hneď mi došlo, že s týmito ľuďmi strávim najbližší víkend. Predstavovanie začalo už na zastávke a ja som pochopila, že som práve zavítala do skupiny, kde sú si všetci blízki ako rodina. Vďaka Fany a jej skvelým hrám som si všetky mená zapamätala už v prvý večer.
Po rannej modlitbe a raňajkách sme sa vrhli na prezentácie o letných destináciách. Ja, ako nováčik, som len udivene počúvala, ako sa všetci zhostili svojich misií, či už na Slovensku, alebo aj za našimi hranicami. Na otázku, ktoré miesto by ma lákalo najviac, mám teda jednoznačnú odpoveď: ktorékoľvek, či už Rumunsko, Luník, Orecháč, Poštárka alebo Sološnica. Všetci totiž prišli povzbudení s kopou zážitkov, skúseností a spomienok, ktoré by chcel zažiť snáď každý.
Poobedie sme si spestrili prechádzkou k horúcemu prameňu Kalameny, kde sme sa prišli v pekný teplý deň osviežiť a odpočinúť si v prírode. Večer nastal čas na slovník. Domča, prepáčte, Šerinka, nám – a najmä mne – vysvetlila, akou rečou sa to vlastne na Videse hovorí a čo všetky tie „prehrotené Dajany“ a „chúdiatka utrápené“ znamenajú. Samozrejme, musím ešte veľa trénovať, aby som takto vedela rozprávať aj ja, ale verím, že sa do toho časom dostanem.
Nedeľu sme ukončili odovzdaním certifikátov, spoločným obedom a potom sme sa spolu vybrali na vlakovú stanicu. Tu sme sa všetci rozlúčili s Kikou, ktorá nás na rok opúšťa vďaka svojej misii do Japonska. Sadli sme do preplnených vlakov smerom domov a uvedomila som si, že sa už neviem dočkať, kedy sa znovu stretneme na ďalšom spoločnom víkende.
Toto podujatie bolo podporené z dotácií Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR, ktoré administruje NIVAM.
