Ahojte Videsáci ! V tomto krátkom článku sa s Vami podelím o svoje pocity a dojmy z mojej "prvej" Ukrajiny.
Cesta sa začala 25. júna, kedy sme sa prepravili z Košíc do Chudľova, kde sme mali prvý týždenný tábor. Téma, ktorú sme sa snažili priblížiť deťom bola: Život je dar. Cez víkend sme sa presunuli nočnými vlakmi do mesta Fastov (medzizastávka Ľvov). Na stanici nás vrelo privítal otec Oleh, ktorý nás všetkých "nalodil" do 9-miestneho auta a odviezol na miesto druhého tábora - Verbivky.
Príroda v tejto časti Ukrajiny je naozaj prekrásna. Šíro-šíra rovina, slnečnicové, pšeničné polia, mohutné vŕby ohýbajúce sa vo vetre, trblietajúce sa jazerá... Ubytovaní sme boli v budove, ktorá plnila aj funkciu Cerkvi, v miestnosti, kde sa spalo, jedlo, hralo, vyrábalo. Jedlo nám každý deň vozili domáci na voze. Čo sa týka dopravy, najfrekventovanejším dopravným prostriedkom bol zaručene voz ťahaný koňom.
Týždeň sa niesol v tej istej téme. Tábor sme odštartovali tancami, nasledovali voľné hry, omša, obedná prestávka a veľká hra. Bolo úžasné sledovať ich radosť, zápal do hier, kolektívnosť a snaživosť. Pre mňa bol najsilnejším momentom koniec tábora a rozlúčka s deťmi. Vidieť ako plačú preto, aby sme neodišli a ostali dlhšie, ako píšu listy animátorom, ktorí boli predchádzajúci rok, s pozvaním na ten nasledujúci, vidieť ich vďačnosť. Áno, má zmysel to ich vytrhnutie zo všedných dní a oživenie dlhých letných prázdnin, hoci len na tak krátko. Veríme, že ovocie našej snahy "pokresťančiť ich", alebo aspoň len spraviť z nich o trochu lepších ľudí, skôr či neskôr príde. Prosíme o modlitbu aj na tento úmysel. +
P.S.: Chce to viac chlapcov- animátorov 😀
