Štyria Slováci, tri Ukrajinky a vymodlený Víťa – takéto bolo zloženie našej misie v poslednom (pre niekoho náročnom, pre iných vtipnom) týždni.
Cesta ukrajinskými „vlakmi na nezaplatenie“, „cestovanie v ukrajinskom aute zbližuje“, „každý rok máme na tábore o dvadsať detí viac“, „Lucka, ideme si pozrieť Hobbita?“ – a ďalších 150 iných hlášok nás sprevádzalo počas celého týždňa, kde deti chceli tancovať (!!) a hrať pexeso.
Táborový program bol ako stále. To sa tu spomínať neoplatí. Oplatí sa povedať, že tu bolo krásne, že nám deti prirástli k srdcu, že spoločná modlitba v slovenčine aj ukrajinčine zbližuje, aj keď trvá o čosi dlhšie, že spánok je dôležitý, pretože bez neho sa funguje veľmi ťažko, že maršrutky v Dubne sú lacnejšie a novšie ako vo Ľvove, že naučiť sa po ukrajinsky nie je problém, aj keď si na tábore prvýkrát, že písať si denník je dobrá vec... A ďalších iks „že“...
Že aj keď ťahať tábory štyri týždne je veľmi náročné, ten pocit, ktorý príde, keď sa vrátite domov a začnete spomínať, vám to všetko miliónkrát vynahradí...
Že priateľstvá, ktoré tu vzniknú, alebo sa upevnia, stoja za to... Že keď si na UA raz, určite sa tam vrátiš, pretože sa to stane súčasťou teba! 🙂
Dosť o mojom rozplývaní sa! Ďakujeme Dubnu za pozvanie, snáď sa vidíme aj o rok.
