O vozoch, Mojžišovi a pocite domova

Alžbeta Benianová
13. septembra 2017

Aj vy ste zvedaví, prečo práve takýto nadpis ? Chcete vedieť, čo je za tým? Na tieto otázky vám odpoviem už v nasledujúcich riadkoch. Hor sa teda do čítania!

Všetko to začína v piatok 14.7.2017 už v skorých ranných hodinách. V Bratislave na autobusovej stanici stoja už 4 videsáci s napratanými batohmi a spojom sa presúvajú do blízkeho Šamorína. Tam nakladáme veci do veľkého 9-miestneho auta a spolu so sr. Erikou sa vydávame naprieč celým Slovenskom až do Košíc, kde nastupujú ešte ďalšie dve členky našej akčnej posádky. Keďže sme už kompletní, môžeme konečne vyraziť do našej cieľovej destinácie s názvom: Rumunsko, konkrétne mestečko Alešd. Na miesto dorazíme až v podvečerných hodinách, tým však náš deň ešte nekončí. Po vybalení a príjemnom zistení, že budeme ubytovaní priamo u jednej rodinky doma, čo znamená fakt veľký luxus, ideme o pár ulíc ďalej, aby sme sa stretli aj s pánom farárom, rumunskými spoluanimátormi a obzreli si aj miesto konania tábora. Pri tomto úvodnom stretnutí zistíme hneď niekoľko vecí:

  1. pán farár je veľký humorista a pozná asi všetky mestá aj mestečká na Slovensku
  2. nie je tu núdza o psov (len na farskom dvore sú štyri 🙂
  3. a potom jedno také menej príjemné zistenie - na jednej časti dvora, kde sa má odohrávať tábor je stavenisko a po okraji celého ihriska sú naukladané kopy tehál, škridiel, dreva a mnoho iného neporiadku; čo znamená, že cez víkend nás čaká pred-táborová brigáda. Nás však táto predstava vôbec neodradí, lebo aj o tom sú misie, že nie vždy ide všetko tak, ako si predstavujeme. 

Víkend teda štartujeme v plnom nasadení, vyzbrojení hrabľami, metlami, vrecami na odpadky a litrami vody vo fľašiach, lebo už teraz sa ukazuje aké teploty náš čakajú po celý týždeň.
Okrem práce sme víkend strávili aj utužovaním a nadväzovaním vzťahov, predsa len budeme celý týždeň fungovať aj s rumunskou partiou animátorov.

Spolu sme sa boli pozrieť na medzinárodný folklórny festival. Kvôli počasiu sme síce boli viac v aute ako vonku, to nám však nezabránilo poriadne si to užiť, hlavne vtedy, keď chlapci začali nafukovať plastové vrecia a váľať sa po nich,  alebo keď sme sa snažili cez sedačky čo najrýchlejšie preliezť do kufra (nebojte, auto to prežilo :). A druhý deň sme mali zas opekačku s našimi domácimi, kde sa podávali pochúťky z diviny. Vďaka štedrosti a pohostinnosti domácich, slovenčine, ktorou sa s nami dorozumievali všetci naokolo a super atmosfére sme hneď od začiatku zažívali pocit domova.

Potom prišiel pondelok a s ním aj začiatok tábora. Všetci sme boli v očakávaní ako sa to celé rozbehne. Tu totiž netušíte ani koľko detí príde ani koľko budú mať rokov a už vôbec nie, či sa s nimi budete vedieť dorozumieť, takže musíte často improvizovať za pochodu. Ako tému tábora sme si opäť raz zvolili putovanie v Mojžišových stopách. Mojžiša sme si vybrali aj preto, aby sme spolu s ním objavili rôzne spôsoby ako sa dá modliť. Hneď na začiatku sme deti naučili táborovú hymnu, ktorou bola pieseň – „Môj Boh, vďaka Tebe dýcham...“ Keďže je to ukazovačka, deti sa na ňu rýchlo chytali, nasledovala scénka, rozdelenie do tímov, zoznamovačky a rôzne hry v skupinkách. Celý týždeň sme deň po dni odhaľovali a tiež si sami vyskúšali kúsok z Mojžišovho života, pri krátkych katechézach sme sa  zamerali viac na konkrétne spôsoby modlitby. Cez tábor sme spolu s deťmi veľa tvorili, spievali, tancovali, behali, zažili kopec srandy, každý deň slávili sv. omšu v rumunsko-slovenskom podaní. Po dni prežitom s deťmi sme sa  zmorení teplom, ale vždy s úsmevom na perách vracali do nášho dočasného domova, kde nás čakala výborná večera. Potom nasledovalo hodnotenie dňa a príprava na ďalší deň aj s rumunskými animátormi. 

V rámci prípravy sme si vždy zahrali niektoré z hier na nasledujúci deň, aby sme správne pochopili pravidlá.

Vzťahy a partiu sme utužovali aj vychádzkami do blízkeho okolia a modlitbou ruženca. Tieto vychádzky  však neboli len také obyčajné, jedna nás totiž zaviedla až do blízkej rómskej osady. Pýtate sa, čo sme tam robili? Nuž, chceli sme sa odviezť na voze ťahanom koňmi; voz je tu totiž oficiálnym dopravným prostriedkom (teda aspoň pre túto časť obyvateľstva). Nebolo to však vôbec také jednoduché ako by sme chceli, pretože sme nevedeli ani koho sa na to popýtať a už vôbec nie ako, keďže rumunčinu neovládame.

Avšak podarilo sa nám natrafiť na chlapca, ktorý hovoril minimálne 5 jazykmi a jedným z nich bola samozrejme aj angličtina, takže sme sa dali do reči. Chvíľu trvalo kým pochopil, čo chceme, ale potom to šlo už rýchlo. Zaviedol nás viac do prostriedku osady, kde po nás všetci pozerali a boli zvedaví, priviedol niekoho, kto vlastnil vozy a začalo samozrejme dohadovanie okrem iného aj o cene. Vďaka sr. Erike a jej taliančine sme uzavreli výhodnú a prijateľnú ponuku a na druhý deň sa mali naozaj previezť na tom voze....,napokon však z toho nebolo nič, lebo sme doma po zvážení niektorých vecí stratili odvahu na takýto čin. Nič to však nemení na tom, že na tento zážitok tak skoro nezabudneme, tak ako aj na mnoho ďalších, ktoré priniesol týždeň v tejto destinácii.

Tak, teraz už viete, prečo má tento článok taký nadpis. Týždeň tam nám ubehol ako voda a už tu bol čas baliť znova veci, kúpiť posledné suveníry, upratať, rozlúčiť  sa a s hlavou plnou zážitkov a dojmov ísť domov. Takže o rok opäť dovidenia!

Podporte našu činnosť

Ďalšie články

linkedin facebook pinterest youtube rss twitter instagram facebook-blank rss-blank linkedin-blank pinterest youtube twitter instagram