Na Luníku

Na Luníku 9 som strávila 2 týždne. Prvý týždeň som bola animátorkou na prímestskom tábore, kde bolo okolo 70 detí. Ja som mala v skupinke desať. Z toho sedem chlapcov a len tri dievčatá, takže to bolo trochu náročné. Predtým ako som prišla na Luník 9, som mala obavy, ako to zvládnem, pretože som mala istý obraz o rómskych deťoch. Bála som sa, že ma nebudú rešpektovať, budú ku mne drzé... proste že byť animátorkou na tomto tábore nezvládnem. Lenže moje obavy sa rozplynuli hneď v prvý deň tábora.

Deti ma veľmi prekvapili, aj napriek tomu, že sa skoro stále hádali, občas aj pobili a nevedeli prehrávať, ku mne boli veľmi milé a väčšina si ma aj obľúbila. Stále sa chceli objímať, držať ma za ruku, chceli pochváliť a išli za mnou aj s tou najmenšou rankou, aby som im ju ošetrila. Prekvapilo ma aj to, že vedeli poprosiť, poďakovať, ale aj pozdraviť. Vždy, keď odchádzali na obed domov, mi povedali: „Ahoj a dobrú chuť k obedu.“ Niektoré z týchto detí boli aj veľmi inteligentné a na vysvedčení majú samé jednotky.

Napríklad jedného chlapca veľmi baví biológia a keď sme prešli okolo nejakého živočícha, či už to bol motýľ alebo vtáčik na strome, vedel určiť, aký to je druh. Deti boli ku mne aj veľmi štedré. Jeden chlapec z mojej skupinky mi priniesol z domu cukríky a stále mi chcel nalievať kofolu zo svojej fľaše a aj keď som mu vravela že mu to nechcem piť, že je to jeho, nechcel o tom ani počuť. Vždy, keď som niesla krabice alebo iné veci potrebné na nejakú hru, hneď sa mi núkali, že mi s tým pomôžu.

Cez tvorivé dielne mi povyrábali kopu náramkov alebo mi darovali svoje vlastné. Najväčším zážitkom pre mňa bolo, keď ma jedno dievčatko z mojej skupiny pozvalo k nej domov. Veľmi som sa bála ísť do bytovky, kde všade postávalo veľa ľudí a prekvapene na mňa pozerali. Bála som sa, že mi niečo spravia, ale nakoniec nič nespravili. Aj byt dievčatka ma prekvapil. Bol úplne normálny, čistý, možno len trochu viac farebný ako bežné byty u nás. V posledný deň, po záverečnej omši, mi bolo veľmi ťažko sa s nimi rozlúčiť. Dievčatá z mojej skupinky ma tak objímali, že som až nemohla dýchať a jedna ma ani nechcela pustiť. Mala som slzy na krajíčku, tak mi prirástli k srdcu.

Dievčenský tábor bol tiež super. Dievčatá boli zlaté, aj keď niekedy neposlušné. Často mi utekali na trampolínu. Raz som s nimi hrala hru a oni sa o niečom rozprávali. Keďže sa rozprávali po rómsky, nič som im nerozumela.

Zrazu niekam všetky odišli a keď som ich išla hľadať, našla som ich, ako počas búrky skáču na trampolíne. Tak ju mali radi, že im ani dážď nevadil. V predposledný deň sme mali diskotéku. Pred diskotékou sme dievčatá maľovali, česali a robili manikúru. Skoro každá mala červený rúž a do stredu čela sme im lepili také farebné trblietavé kamienky, takže vyzerali ako Indky. Potom si vzali do parády aj mňa, lenže ja som s červeným rúžom, červenými lícami, kvetovanou čelenkou a farebným kamienkom v strede čela nevyzerala ako Indka, ale ako Marfuša z rozprávky Mrázik. No dievčatá ma stále chválili, že som krásna, aj keď animátorky sa na mojom make-upe smiali. Nechcela som ale dievčatá sklamať, tak som si to nechala celý večer, aby som im urobila radosť. Tak, ako na prímestskom, aj na tomto tábore som podostávala kopu darčekov. Od jedného dievčatka ružu do vlasov, od ďalšieho kabelku, aj keď som im tvrdila, že to nepotrebujem, lebo také mám doma - nech si to nechajú, veď je to ich, nesúhlasili s mojimi námietkami. Keď som sa s nimi lúčila, opäť som mala slzy na krajíčku a videla som, že aj ony. Jedno dievča sa dokonca aj rozplakalo, tak som ju utešovala, že sa stretneme aj ďalší rok.

Tieto dva týždne naozaj obohatili môj život a zmenili pohľad na množstvo vecí. Ak Boh dá, určite sa chcem na Luník 9 vrátiť aj o rok.