Misia, s názvom Albánsko – krajina orlov, sa začala v nedeľu 29.6. 2014. Na túto cestu sa vydali 4 odhodlané, odvážne a pozitívne naladené baby – Majka, Maťka, Nika a Betka.
Ako pravé misionárky sme si za dopravný prostriedok zvolili autobus, v ktorom si človek síce neužije veľa luxusu, ale zaručene o to viac srandy. O tú, ale zároveň aj o také menšie nervy sa postaral pár ufrflaných babiek, ktoré boli schopné komentovať všetko, počnúc príliš horúcou kávou z automatu, pokračujúc tým, že nemajú kam dávať odpadky až po také veci, že o jedenástej večer už nemôže byť pustený televízor, lebo už je nočný kľud a ony chcú spať. Keďže spolucestujúcich si človek niekedy nevyberie, tak mu ostáva len pousmiať sa a nenechať sa tým znechutiť.
S pribúdajúcimi kilometrami sa samozrejme menila aj scenéria krajiny, pribúdalo viac zelene a rôzne druhy cudzokrajných rastlín a stromov. V Čiernej Hore sme sa presadili do iných autobusov podľa toho, v akom hoteli bol kto ubytovaný. My sme sa síce ubytovať v hoteli nechystali, ale bolo to miesto, kde nás už netrpezlivo vyčkávali sestry. Po príchode k hotelu sme teda naložili kopec batožiny aj nás samé do veľkého 9 – miestneho auta a misia mohla začať.
Hneď prvým zážitkom z Albánska bola nasledujúca jazda do dedinky Tale, vzdialenej asi 20 min. cesty, kde sme mali byť ubytované a kde sa nachádza aj centrum, ktoré riadia sestry. V Albánsku sa totiž jazdí štýlom „vyhráva rýchlejší a šikovnejší“. Každý sa snaží predbiehať, vytrubujú po sebe a veľakrát sa oproti nám rútili autá v takej rýchlosti, že sme si boli isté, že do seba narazíme. Našťastie nás viezol domáci šofér, ktorý si z toho nerobil ťažkú hlavu, keďže jazdil podobne. Čím viac sme sa približovali k Tale, tým častejšie sa po ceste pohybovalo aj množstvo dobytka, medzi ktorým nechýbal aj tzv. „albánsky mercedes“, ktorý na rozdiel od toho skutočného štvorkolesového vlastnil 4 nohy, a tým zvieraťom nebolo nič iné ako somár. Hoci, tých skutočných mercedesov sa tam tiež premávalo nemálo.
Po tejto hororovej jazde sme šťastlivo dorazili do centra, kde bývajú sestry a kde už aj pre nás bola pripravená izba so 4 posteľami a vlastnou kúpeľňou, čo síce neboli zrovna misijné podmienky, ale my sme boli spokojné. Nasledovalo samozrejme vybaľovanie, zoznámenie sa so sestrami aj s jednotlivými miestnosťami v budove. Po celý čas sa o nás starali 3 sestry- s. Magda, s. Angela a s. Simona. S. Magda bola jediná pôvodom zo Slovenska, takže nám robila aj tlmočníčku, pretože okolo nás znela celý čas simultánne albánčina alebo taliančina od zvyšných dvoch sestier. Pre nás bola samozrejme dorozumievacím jazykom angličtina, teda aspoň pre tie, ktoré vedeli dobre rozprávať, a keď to nešlo pomocou jazyka, tak sme si pomáhali rukami – nohami ako sme vedeli. Takže ako vidíte,čakali nás 2 týždne multikulturálneho vyžitia ako sa patrí. 🙂
Zvyšok dňa sa po namáhavej ceste, ktorá dokopy trvala plných 24 hodín už len oddychovalo. Bolo predsa treba načerpať sily, pretože už na druhý deň sme išli priamo o akcie. Pod slovom akcia sa rozumie tábor, ktorého hlavnú myšlienku tvoril príbeh jednej filmovej postavičky menom Momo, ktorá predstavovala akúsi strážkyňu času, ktorý sa snažila naplniť životom v prítomnej chvíli. Myšlienku tábora vyjadrovalo motto: „Každý deň prežitý bez úsmevu je stratený.“
Tábor bol robený formou prímestského tábora. Deti prichádzali každý deň aj spolu s animátormi už okolo deviatej. Nasledovala asi polhodina spoločného tancovania a zároveň to bol aj taký dobrý štart do celého dňa. Po tom boli deti rozdelené do rôznych krúžkov; na výber mali tvorivý, variaci, tanečný, športový, futbalový, angličtinu či taliančinu, podľa toho, čo koho bavilo. Keďže priemerná denná teplota sa pohybovala okolo 37°C bolo veľmi vhodným spestrením programu, keď sa niektoré dni hrali rôzne súťaže a hry, pri ktorých sa používala hlavne voda a všetci sa vzájomne oblievali a zažili sme pri tom kopec zábavy. Každá z nás teda pomáhala v niektorej skupinke detí aj spolu s domácimi animátormi, kde sme najlepšie vedeli využiť talenty, ktoré máme.
Nika robila hl. fotografku a po celý čas nespustila oko z objektívu, Maťka pomáhala pri varení, Majka pri angličtine a ja (Betka) pri tanečnej. Animátori aj deti boli úžasní, a aj keďprvé dni bola spoločná komunikácia náročná, v konečnom dôsledku sme sa pochopili a veľmi dobre sme spolu vychádzali. Každý deň bola pomocou scénky, ktorú si malí herci nacvičili zahraná aj nejaká myšlienka dňa, ktorá sa potom rozpracovávala v jednotlivých skupinkách. Poobede okolo jednej sme deti potom pomaly púšťali domov a pre animátorov nastal čas upratovania a príprav na ďalší deň. Potom sme mali už len voľno, ktoré sme si náležite vychutnávali. Často sme chodili na pláž, kde sme sa kúpali v nádhernom, čistom a teplom mori, prechádzali sa po pláži a zbierali kamienky a mušle, občas sme pomáhali sestrám okolo domu alebo v skleníku za domom. Okrem mora sme zažili aj výlet s domácimi animátormi do hôr. Navštívili sme aj niektoré okolité mestečká, samozrejme sme nevynechali ani hl. mesto Tiranu.
Jeden večer sme si spravili aj prechádzku po našej dedinke, so s. Magdou sme chodili od domu k domu a skoro všade sme niečo priniesli, niekde to boli potraviny alebo oblečenie, inde cukríky pre deti a pod., lebo mnoho ľudí tam, naozaj nemá nič a všetko sa im zíde.
Čo sa týka krajiny ako takej, tak všade, kde sme boli, tak bolo vidieť veľké rozdiely – na jednej strane bohaté vily a veľké hotely, na druhej strane biedne chatrče, v ktorých bývalo pokope veľa ľudí a nemali žiadne peniaze. Často krát okolo nás chodili malé deti a žobrali. Ľudia tu žijú len z toho, čo si dopestujú a dochovajú. Tí, ktorí na to majú vlastnia rôzny dobytok, kúsok poľa alebo lovia ryby. A, keď mám pravdu povedať, tak tá ich zelenina a ovocie sa s tými u nás nedajú ani porovnať, chutia 100 – krát lepšie, takže hladom sme netrpeli.
A, čo sa týka ľudí – všetci sú veľmi milí, srdeční, pohostinní. No, na druhej strane presne tí istí ľudia ešte stále vykonávajú medzi sebou krvnú pomstu alebo považujú ženu iba za akúsi slúžku pre muža. To už je tá smutnejšia stránka tejto krajiny, s ktorou sme sa naozaj stretávali na každom kroku.
Toho, čo sme na našej misii zažili je naozaj veľmi veľa, a keďže mojou úlohou nie je vyčerpať čitateľa, tak na záver už len zopár riadkov. Spoznali sme inú kultúru, videli sme veľa krás, ale aj veľa biedy a vecí, ktoré nechápeme, ale aspoň sme sa o to snažili. Je to síce drsná a pre cudzincov niekedy aj nebezpečná krajina, ale v srdci zostávajú nezabudnuteľné a veľmi pekné spomienky.
Je to krajina, ktorú treba jednoducho okúsiť na vlastnej koži! 🙂
