Na istú dobu videsáci zamenili svoj domov na Slovensku za domov v inej krajine. Tam zažili prijatie, pohostenie, postretávali skromných, ale vďačných ľudí, deti túžiace po objatí, úsmeve, no najmä jednoduchej radosti z maličkostí... Partia: sestra Aďa, Miška, Betka G., Nika a Peťo spoznali a zakúsili čosi, čo človek zažije iba v Rumunsku. Prečo? Lebo „všetko bolo dobré“. 🙂
Kto zažije rýchly náskok do auta v Košiciach, okrem rumunskej partie? Alebo klímu, ktorá sa nás rozhodla skúšať, či vydržíme horúčavu aj bez jej pomoci? Toto stojí na začiatku našich spomienok na silné a neopakovateľné zážitky. Vstupovali sme do niečoho nového, pekného, rumunského.
V meste Alesd nás už očakávali a tešili sa z nášho príchodu. Pricestovalo sa o čosi skôr pre využitie času na pozdieľanie sa s animátormi, kde sa popri všetkom dozvedeli čo-to viac o tábore. „Som očarený túžbou domácich animátorov tráviť s nami čas každý deň aj mimo tábora, či pri hrách, kde sme spoznávali, utužovali nové priateľstva, alebo pri dlhých rozhovoroch, kedy sa spoločne putovalo odprevádzať animátorov domov... Veľmi pekné chvíle!“ hovorí Peťo o svojej prvej misijnej skúsenosti.
Tábor niesol názov CASA TATALUI a v scénkach sa deťom postupne odkrýval príbeh márnotratného syna. Na konci každej scénky bol pridaný namaľovaný obraz - myšlienka dňa. Na tento tábor chodievalo cca 60-70 detí, 9 domácich animátorov, my a pán farár. Každý prispel k tomu, aby bol tábor taký, aký bol. Domáci animátori to vyjadrili asi najlepšie: „Všetko bolo dobré.“ Boli vďační za všetko, a to nielen animátori; všetci ľudia vôkol nás, aj my sami. Sestra Aďa to zhodnotila slovami: „Mladí sa posunuli za sedem rokov, čo tu chodia videsáci. Má to obrovský zmysel chodiť aj na toto miesto plniť rôzne úlohy, hry, zažiť srandu, vidieť jednoduchosť, štedrosť ľudí, ktorí nám darujú svoj čas v ich domovoch pri spoločnej večeri. Niekedy stačilo málo, iba počúvať...“
Každý táborový deň v doobedných hodinách prebiehali hry, plnenie rôznych úloh, až kým nastal čas obeda... To zažijete len v Rumunsku, že sa okolo vás nahrnú deti, čakajúce na obrovský krajec chleba - obed jednoduchý, ale o to vďačnejší! Po obede deti uprednostnili športové hry, spoločenské, či tvorivé dielničky, proste každý si našiel to svoje miesto. Niekedy nastali aj vtipné chvíľky, čo zažila aj Betka: „Domáci animátori s nami nemohli byť neustále a preto sa mi párkrát stalo, že som vysvetľovala hry v skupinke detí, ktorá absolútne nerozumela po slovensky. Nakoniec sme sa ale pochopili a popri tom aj veľa nasmiali. Slová niekedy nie sú až také dôležité...“
Nielen tábor niesol názov CASA TATALUI - Milosrdný otec, ale aj celé naše pôsobenie, kde sa dala v každom dni cítiť ochrana a dobrota, láska, obeta, pomoc, otvorenosť, prijatie, pohostenie a veľká vďačnosť ľudí, úsmevy detí... Pán Boh vypočul všetky naše tajné túžby... Aj tým, že spustil dážď, poslal nám do cesty dobrých, ochotných ľudí, ktorí nás obohatili svojimi životnými skúsenosťami, a množstvom iného. „Prehĺbila som priateľstva, spoznala nových ľudí, nadobudla osobnejší kontakt a odchádzam povzbudená deťmi a animátormi, ktorí mali chuť do života, boli naplnení jednoduchosťou,“ hodnotí povzbudená Miška.
Rumunsko má svoje čaro, ktoré sa oplatí zažiť. Bohatstvom, ktoré v sebe ukrýva, sú ľudia a ich dar slúžiť iným, ich jednoduchosť. Obohacovalo sa stále obojstranne, ďakujeme každému za akúkoľvek pomoc, modlitbu... a už teraz sa tešíme na ďalší rok! 🙂
